Strieborná Anima

Básnička, diplomatka a pedagogička Lucila Godoy Alcayaga, známejšia ako Gabriela Mistral, bola prvou latinskoamerickou ženou a druhou osobou z Latinskej Ameriky, ktorá získala Nobelovu cenu za literatúru, ktorú dostala v roku 1945, dvadsaťšesť rokov pred Pablom Nerudom.

A hoci sa jeho dielo spája najmä s materstvom a zlomeným srdcom, pravdou je, že je to aj v jeho dráhe je veľa básní o živote a láske .

Ak ste milovníkmi tohto žánru, môžete niektoré verše Gabrielovej poézie zahrnúť do svojho svadobného sľubu, do novomanželského príhovoru, do ďakovných kariet alebo si jednoducho venovať milostnú báseň od Gabriely Mistralovej vo výnimočný deň.

Pre svadobné sľuby

VP Photography

Podaj mi ruku

Táto báseň vyjadruje hlbokú lásku, ktorá je opätovaná a ktorá sa premieta v čase, bezpodmienečne. Môžete si z nej vziať niekoľko veršov báseň od Gabriely Mistral zahrnúť do manželského sľubu .

Podaj mi ruku a zatancujeme si;

Podaj mi ruku a budeš ma milovať.

Budeme ako jeden kvet,

ako kvet a nič iné...

Ten istý verš budeme spievať,

na ten istý krok budete tancovať.

Ako kukuričný klas sa budeme vlniť,

ako kukuričný klas a nič viac.

Voláš sa Rosa a ja som Esperanza;

ale tvoje meno zabudneš,

pretože budeme tancovať

na kopci a nič iné...

Schovajte ma

Táto báseň od Gabriely Mistralovej je dlhšia, hoci tieto verše sú asi najvhodnejšie na vyslovenie v sľuboch. "Hide me" je venovaný veľkej láske k životu a vyjadruje túžbu byť s touto osobou navždy.

Vypi ma! Daj mi kvapku svojej krvi a

Pristúpim k tvojmu lícu a budem na tvojom líci

ako živá maľba na liste

Vráť mi svoj vzdych a ja vystúpim

a zostúpim z tvojich pŕs, zamotám sa

v tvojom srdci, pôjdem do éteru, aby som sa vrátil

A budem v tejto hre

celoživotné.

Nie som osamelý

Toto dielo Gabriely Mistralovej je ďalšou dobrou možnosťou, ako ho zahrnúť do svadobného sľubu, pretože bez ohľadu na to, čo sa okolo vás deje (v jej prípade bol kontext povojnový), nebude existovať samota, pokiaľ budete mať toho výnimočného človeka. To sa snaží vyjadriť Gabriela Mistralová v tejto básni o duši a univerzálnej láske.

Je to noc opustená

od pohorí až k moru.

Ale ja, ten, ktorý ťa skala,

Nemám samotu!

Je to opustené nebo

ak mesiac spadne do mora.

Ale ja, ten, kto vás zužuje,

Nemám samotu!

Je to bezmocný svet

a smutné telo ide.

Ale ja, ten, ktorý vás utláča,

Nemám samotu!

Pre prejav

Darío & Mariana

Z listov Doris Dane

Gabriela Mistralová udržiavala dôverný vzťah so svojou exekutorkou, Američankou Doris Danou, s ktorou si v rokoch 1948 až 1957 vymenila tisíce listov. Emóciami nabitá a vášnivá korešpondencia ktoré môžu zohľadniť pri písaní novomanželského prejavu.

-Ješte ma dobre nepoznáš, láska moja, nepoznáš hĺbku môjho puta k tebe. Daj mi čas, daj mi ho, aby som ťa trochu potešil. Buď so mnou trpezlivá, počkaj, kým uvidím a počujem, čím pre mňa si.

-Možno bolo veľkou hlúposťou pustiť sa do tejto vášne. Keď skúmam prvé fakty, viem, že chyba bola výlučne na mojej strane.

-Mám v sebe pre teba mnoho podzemných vecí, ktoré ešte nevidíš (...) Podzemné je to, čo nevravím. Ale dávam ti to, keď sa na teba pozerám a dotýkam sa ťa bez toho, aby som sa na teba pozeral.

Chcel by som len

V tejto básni Gabriely Mistralovej nositeľka Nobelovej ceny hovorí o najhlbšej láske a potrebe byť súčasťou toho druhého človeka, nie 24 hodín denne, ako znie jeden z veršov, ale na integrálnej úrovni.

Chcel by som byť len jedným z dôvodov vášho úsmevu, možno malou myšlienkou vo vašej mysli počas rána alebo možno peknou spomienkou pred spaním... Chcel by som byť len niekým, koho by ste chceli mať po svojom boku, možno nie na celý deň, ale tak či onak, aby žil vo vás.

Básne na venovanie

Štúdia CC

Láska, láska

Básnik odhaľuje lásku Láska sa jednoducho vnucuje a neexistuje spôsob, ako zavrieť dvere tomuto citu, ktorý všetko mení.

Kráča voľne v brázde, máva krídlami vo vetre,

bije na slnku a svieti v borovicovom lese.

Nie je dobré na to zabudnúť ako na zlú myšlienku:

Musíte si ho vypočuť!

Hovorí jazykom z bronzu a hovorí jazykom vtáka,

nesmelé prosby, výzvy k láske.

Nechceš urobiť odvážne gesto, vážne sa zamračiť:

budete ho musieť hostiť!

Trávi stopy vlastníctva; nie je mäkký na výhovorky.

Roztrhá kvetinové vázy, rozštiepi hlboký ľadovec.

Nestačí mu povedať, že ho odmietate prijať:

budete ho musieť hostiť!

Má jemné hádky v jemnej replike,

argumenty múdreho muža, ale ženským hlasom.

Zachraňuje vás ľudská veda, menej božská:

Musíte mu veriť!

Priloží vám plátenný obväz, vy ho znášate;

Ponúka ti svoje teplé rameno, nevieš, ako od neho utiecť.

On kráča, ty ho nasleduješ očarený, aj keď vidíš

že sa zastaví v smrti!

Spievam to, čo si miloval

V tejto básni sa Gabriela Mistral uchýlila k hlasu ako obraz itinerára stôp, ktoré musí milovaná osoba sledovať, aby ju našla. Ukazuje bezpečnú cestu k opätovnému stretnutiu.

Spievam to, čo si miloval, svoj život,

v prípade, že sa priblížite a budete počúvať, môj život,

v prípade, že si pamätáte svet, v ktorom ste žili,

pri západe slnka spievam, môj tieň.

Nechcem byť nemý, môj život.

Ako by si ma našiel bez môjho verného volania?

Aké znamenie, aké znamenie ohlasuje mňa, môj život?

Som taký istý, ako som bol tvoj, môj život.

Ani pomalý, ani prekódovaný, ani stratený.

Príď za súmraku, môj živote;

príďte si spomenúť na pieseň, na môj život,

ak poznáte pieseň z jej učenia

a ak si ešte pamätáš moje meno.

Čakám na teba bez času a termínu.

Nebojte sa noci, hmly ani lejaku.

Príďte so stopou alebo bez nej.

Zavolaj ma tam, kde si, moja duša,

a kráčaj priamo ku mne, partner.

Bozky

V tejto básni Gabriela Mistral predstavuje bozky v ich rôznych podobách, ako sú bozky zmyselnosti, náklonnosti, pravdy alebo vďačnosti, cestu, ktorá vrcholí jedinečnými bozkami, bozkami vytvorenými pre milovanú osobu.

Sú bozky, ktoré hovoria samy za seba

odsudzujúci rozsudok lásky,

sú bozky, ktoré sa dávajú pohľadom

sú bozky, ktoré sa dávajú so spomienkou.

Sú tiché bozky, vznešené bozky

sú tu záhadné, úprimné bozky

sú bozky, ktoré si dávajú len duše

existujú bozky, hoci zakázané, pravda.

Sú bozky, ktoré pália a bolia,

sú bozky, ktoré opantávajú zmysly,

sú tajomné bozky, ktoré odišli

tisíc blúdiacich a stratených snov.

Existujú problematické bozky, ktoré obsahujú

kľúč, ktorý nikto nerozlúštil,

sú bozky, ktoré plodia tragédie

koľko ruží v brošni odtrhli.

Sú tu bozky s vôňou, sú tu bozky teplé

ktoré pulzujú intímnymi túžbami,

sú bozky, ktoré zanechávajú stopy na perách

ako slnečné pole medzi dvoma ľadmi.

Sú bozky, ktoré vyzerajú ako ľalie

ako vznešené, naivné a čisté,

sú zradné a zbabelé bozky,

sú prekliate a krivé bozky.

Judáš pobozká Ježiša a zanechá odtlačok svojho bozku.

pred tvárou Boha, zločinca,

zatiaľ čo Magdaléna so svojimi bozkami

zbožne posilňuje svoju agóniu.

Odvtedy v bozkoch hmatá

láska, zrada a bolesť,

na ľudských svadbách vyzerajú podobne

vánku, ktorý sa hrá s kvetmi.

Sú bozky, ktoré vyvolávajú bláznenie

láskyplnej, spaľujúcej, šialenej vášne,

dobre ich poznáš, sú to bozky odo mňa

vynájdené mnou, pre tvoje ústa.

Bozky plameňa, ktoré v tlačenej stope

niesť brázdy zakázanej lásky,

búrlivé bozky, divoké bozky

ktoré ochutnali len naše pery.

Pamätáte si na prvý...? Neurčiteľný;

pokryl tvoju tvár fialovými rúžmi

a v kŕčoch strašných emócií,

tvoje oči sa naplnili slzami.

Pamätáte si na to jedno popoludnie v bláznivom nadbytku

Videl som, že si žiarlivo vymýšľaš sťažnosti,

Zavesil som ťa do náručia... bozk vibroval,

A čo ste videli potom...? Krv na mojich perách.

Naučil som ťa bozkávať: studené bozky

sú bezočivého skalného srdca,

Naučil som ťa bozkávať mojimi bozkami

vynájdené mnou, pre tvoje ústa.

Poézia Gabriely Mistralovej určite ukradla nejeden vzdych a nie nadarmo jej dielo prekročilo hranice sveta a zanechalo nezmazateľnú stopu v kultúre Latinskej Ameriky.

Jej život, myšlienky, diela a lásky sú dodnes predmetom štúdia, pretože v roku 1945 získala Nobelovu cenu a v roku 1951 Národnú cenu za literatúru.